pavlix

Najprv sa musim vratit k môjmu januárovému článku.Ono to všetko vyzerá tu v Indii najprv neriešiteľne, ale nakoniec to vždy akosi dopadne. Našťastie väčšinou dobre. Lístky na vlak sme samozrejme zohnali, ale až na stanici som zistil, že lístky sú do akejsi nešpecifikovanej triedy sleeper class. Po nervy drásajúcom zážitku s nastupovaním, kedy nebolo jasné kam máme nastúpiť a hlavne akým spôsobom sa máme predrať cez davy ľudí prúdiacich vo všetkých smeroch a blokujúcich všemožné otvory vagónov sa nám to už pri rozbiehajúcom sa vlaku podarilo. Cestujeme. Cestujeme indickou 2. triedou...druhou od spodu...sleeper class s miestenkou. Este existuje aj bez, ale tej sme sa vyhli. Na počudovanie bolo vo vnútri oveľa viac priestoru a oveľa čistejšie akoby mohol človek stojaci na nástupišti očakávať. Nie žeby nebolo úplne plno, ale k svojim miestam sme sa predrali. Samozrejme boli obsadené. Na rad pristúpila európska asertivita, ktorá bola konfrontovaná s indickým kolektivizmom. Po ráznom namietnutí, že miesta sú naše a máme na ne právo sa z miesta pre 6 cestujúcich asi 6 Indov postavilo a my 5 sme sa mohli pohodlne uvelebiť k tým 5, ktorí tam ostali. Napriek tomu, že sme boli neustále pozorovaní...a to sa nám stalo aj neskôr a ešte asi tisíckrát stane...nebol tento zárodok konfliktu posúdený indickou stranou nijako negatívne a po chvíli sme už pri tajnom pití vínka museli odpovedať na záludné otázky. Na tri záludné otázky, ktorá sa v Indii stále opakujú. Ako sa voláš? Odkiaľ si? A ako sa ti páči v Indii? Do opačnej pozície sme sa na spiatočnej ceste dostali zasa my. Sedeli sme na cudzích miestach, resp. vôbec sme nemali miestenky. A vtedy som pochopil indickú družnosť. Pán v strednom veku so 4 miestenkami po druhom opytaní sa či náhodou nesedíme na jeho miestach odišiel a našiel si volný priestor pre svoj pomaly pohyb časom niekde inde. Bez reptania, vyhrážok alebo nejakej negatívnej emócie. Jednoducho India ľudia...veľká a nepoznaná India kde všetko nakoniec nejako dopadne a našťastie pre nás, zatiaľ vždy dobre...